Z pralesa do lesa
V 5. storočí p.n.l. sa o území dnešného Slovenska hovorilo ako o "Kraji na sever od Dunaja, ktorí bol pustý a plný včiel", ale známejší bol pod názvom "Hercýnsky prales". Prežil odlesňovanie Rimanmi v 1. a 2. storočí, aj odlesňovanie počas vpádu Hunov v desiatom storočí. Hercýnsky prales mal asi 11 000 rokov, keď ho v 11. storočí zničili slovanské kmene masívnym odlesňovaním a pasením dobytka. A boli to práve oni, ktorí ako prví začali tušiť, že nemôžu z prírody len brať, ale treba jej aj niečo dávať a takto vznikli začiatočnícke teoretické lesnícke znalosti na území dnešného Slovenska. Až do obdobia 15. storočia sa drevo ťažilo ľubovoľne, tzv. túlavým spôsobom, bez zabezpečenia obnovy po vyrúbaní stromov. Vtedy uhorskí panovníci vydali nariadenia k usmerňovaniu ťažieb, zalesňovaniu rúbanísk, oceňovaniu lesov a inštrukcie na sprísnenie ochrany lesov pred krádežami.
Z minulosti do súčasnosti
Prevratný význam vo vývine hospodárenia v slovenských lesoch má Lesný poriadok, ktorý vydal Maximilián II v roku 1565. V ňom sú zhrnuté všetky lesnícke znalosti o ťažbe dreva, jeho plavení a o ponechaní žiaduceho počtu semenáčov a drobného podrastu na vyťaženej ploche pre "pestovanie lesov". Z lesníckych odborov sa ako prvé vyvinulo zužitkovanie dreva, čiže lesná ťažba. Drastické ničenie lesov a pytliactvo iniciovalo ku zriadeniu ochranných služieb. Odbornosť pri obnove lesných porastov sa začala uplatňovať v prvej polovici 18. storočia.
Lesný poriadok ,, Porádek hor aneb lesúv zachování“ panovníčky Márie Terézie v roku 1769 podnietil výsadbu lesných drevín na odlesnených plochách a priestranstvách pri dedinských a mestských osídleniach. V tomto poriadku bol prvýkrát zakotvený základný princíp lesného hospodárstva – princíp trvalej produkcie dnes nazývaný trvalo udržateľný rozvoj. Rozvinutosť lesníctva viedla v roku 1879 ku schváleniu zákonného článku 31 ako prvého súborného lesného zákona platného v celom Uhorsku. Bol to moderný zákon so 6 časťami a 213 paragrafmi. Jeho najdôležitejším výsledkom bolo povinné vypracúvanie lesných hospodárskych plánov pre štátne lesy. Pre iné, ako štátne lesy - urbárske, obecné - platil zákonný článok 19 z roku 1898 o lesodohliadacej službe štátu nad takýmito lesmi.
V Československej republike, bol schválený komplexný lesný zákon až v roku 1960. Na Slovensku platili dovtedy vydané právne normy a v Čechách rakúsky zákon. Podstatne odlišné pomery boli po roku 1945, keď sa postupne zjednodušovalo vlastníctvo a užívanie lesov prechádzalo v prospech štátu. Do roku 1960 bolo prijatých niekoľko zákonných opatrení, tieto však nemali komplexný charakter. 1.januára 1961 nadobudol účinnosť nový súborný lesný zákon č. 166/1960Zb., ktorý spolu so všeobecne platnými vykonávacími predpismi sa stal východiskom pre tvorbu ďalších súborných zákonných opatrení a to federatívneho zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch a normy č.100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva.
Po roku 1989 sa v Československu zmenili pomery a obnovilo sa postupne vlastníctvo pôvodne neštátnych vlastníkov. Pre tento proces bolo vydaných niekoľko následne novelizovaných zákonov.. Dňa 23.6.2005 bol schválený a s účinnosťou od 1.9.2005 začal platiť zákon NR SR č. 326/2005 Z. z. o lesoch a v súčasnosti je platná novelizácia 182/2014 Z.z., ktorá mení a dopĺňa tento zakon.
27. júna 1995 Bol vydaný zákon o Pozemkových spoločenstvách 181/1995. Neskôr bola vytvorená novelizácia tohto zákona a 1. Mája bol vydaný zákon č 97/2013, ktorý platí až dodnes.
Z tereziánskeho urbáru ku Pozemkovým spoločenstvám
Tereziánsky urbár bolo nariadenie Márie Terézie z roku 1767 upravujúce jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. Prvotnou myšlienkou, ktorá viedla Máriu Teréziu k vydaniu tohto reformného nariadenia bol jej záujem na zlepšení hospodárskej situácie Uhorska. Na sneme v r. 1764 – 1765 vystúpila preto panovníčka s návrhom, aby v zmysle už zabudnutého zákona z r. 1723 sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, pričom si vyhradzovala právo hlavného dozoru pri ich schvaľovaní. Uhorskášľachta však považovala vzťah medzi zemepánmi a poddanými za vzťah čisto súkromnoprávny a nemienila na danom stave nič meniť. Mária Terézia však bola pevne rozhodnutá situáciu riešiť. Dvor využil sťažnosti poddaných v niektorých zadunajských stoliciach (ktoré vyústili do otvorenej rebélie) a vydal pre ne v rokoch 1765 a 1766 čiastkové urbáre. V januári 1767 pristúpila Mária Terézia k vydaniu jednotného nariadenia – tereziánskeho urbáru.
Základnou črtou tereziánskej urbariálnej reformy bol úmysel uviesť dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal v úžitku. Urbár súčasne stanovil maximálnu hranice feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Pôda, ktorú poddaní využívali, sa v urbári delila na tzv. intravilán, "domový grunt", a extravilán, "chotárny grunt", teda polia a lúky. Sedliak hospodáriaci na celej usadlosti, bol povinný odpracovať ročne na panskej pôde 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo.. Poddaní sa na tri dni v roku museli zúčastniť aj poľovačky svojho zemepána (ako nadháňači), zároveň boli povinní odviezť mu z poľa deviatok (teda jednu desatinu z úrody), a tiež doviezť z hory drevo. Okrem deviatku boli poddaní povinní odovzdávať zemepánom aj tzv. dary: dve sliepky, dva kapúny, holbu topeného masla a kopu vajec. Tridsať usadlostí spoločne odovzdávalo ročne jedno teľa. Tieto naturálne dávky mohli byť po dohode so zemepánom vymenené za financie.
Zavádzanie urbára narazilo spočiatku na mimoriadne ostrý odpor uhorskej šľachty. Na Slovensku sa najviac búrila šľachta v Bratislavskej, Nitrianskej a Hontianskej stolici. Odvolávajúc sa na tradície protestovala proti zavádzaniu reforiem a žiadala zachovanie súčasného stavu. Napokon pod vplyvom okolností i neústupnosťou panovníčky sa podvolila. Do roku 1774 zaviedli tereziánsky urbár vo všetkých slovenských stoliciach.
Urbariáty Dnes: Tisícky ľudí na území Slovenska vlastnia časť lesa, pasienku alebo budovy, ktorá patrila pôvodným urbariátom - pozemkovým spoločenstvám. Podľa údajov ministerstva pôdohospodárstva u nás samostatne hospodári okolo 2800 pozemkových spoločenstiev. Podstatou pozemkových spoločenstiev je združovať spolumajiteľov lesa, pôdy, vodných plôch, ktorí vedia, akú výmeru vlastnia, no nevedia, kde sa ich časť nachádza. Zistiť ,ktoré stromy podielnikovi patria, je nemožné. Podielové spoluvlastníctvo je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť. Najmenšia časťpozemku, ktorú môže podielnik vlastniť, je 2000 m2. V prípade smrti podielnika sa jeho časť automaticky dedí na potomkov. Ak potomkov nemá, podielnikom sa stáva štát.
Podielnici (valné zhromaždenie) si volia výbor, dozornú radu a iné orgány určené zmluvou o založení alebo stanovami. Všetky kompetencie predstavenstva musia byť zakotvené v zmluve o založení alebo stanovách jednotlivých urbariátov. V stanovách sú charakterizované práva a povinnosti členov spoločenstva, vnútorná organizačná štruktúra, pôsobnosť jeho orgánov, zásady hospodárenia spoločenstva, prípadne ďalšie otázky, na ktorých sa členovia dohodli. Súčasťou zmluvy o založení je aj zoznam vlastníkov podielov spoločnejnehnuteľnosti, ktorí zmluvu uzatvárajú. Povinnosťou výboru urbariátov je predložiť valnému zhromaždeniu spolu s ročnou účtovnou závierkou aj návrh na spôsob rozdelenia zisku. Prípadne spôsob úhrady straty. Je to vec dohody medzi členmi a predstavenstvom.
